35.výročie filmu The Breakfast club a čo nás naučil o…

Existuje mnoho filmov, ktoré nás môžu niečo naučiť. Nie len odborne ale aj ľudsky, obohatiť nás a dať nám čas na premýšľanie o určitých témach po tom čo sme ho dopozerali.

Je ich mnoho, to je pravda ale len pár filmov sa stane kultom v histórii kinematografie. Jedným z nich je aj kultový film režírovaný Johnom Hughesom (spolupracoval napríklad na sériách Sám doma a Beethoven) The Breakfast Club z 1985 ktorý slávi tento rok svoje 35.výročie.

Pre tých ktorí film nevideli, dej sa točí okolo pätice stredoškolákov, ktorí museli sobotu ´prežiť po škole, každý z iného dôvodu. Všetci sú zaškatuľkovaní v nejakej skupine, máme tu školskú princeznú Claire(Molly Ringwald), atléta Andrewa (Emilio Estevez), Nerd Brian( Anthony Michael Hall), podivínku Allison (Ally Sheedy) a kriminálnika Johna( Judd Nelson).

Celý film sa odohráva na jednom mieste a ak by ste očakávali nejaký strhujúci dej boli by ste veľmi sklamaní. Žiadna akcia či náhly zvrat v deji len rozhovory piatich “deciek”, ktoré sú hlavným pilierom celého filmu. Práve z ich rozhovorov sme sa čo to naučili a dali filmu tú pravú komornú náladu.

Keby film pozeráte povrchne ako len nejakú teen comedy/dramu- zrejme by ste videli len päť stredoškolákov ktorí sú nahnevaní na celý svet a počas toho ako musia byť “zamknutí” v triede robia hlúposti.

Avšak film sa snaží poukázať na to prečo je každý z nich taký aký je a to čo niekedy robia sú len obranné gestá voči ostatným.

Keď si to zoberieme pekne od začiatku, začína sa to príchodom každého z nich do triedy a následne im riaditeľ školy Vernon zadáva úlohu- napísať esej o tom : “Kto vlastne som ?” Čo je dosť ťažká otázka pre tak mladých ľudí a ešte nezmyselnejšia keďže  riaditeľ školy ich vidí tak ako ich vidí a má ich zaškatuľkovaných ako píše na konci filmu sám Brian.

Oni sami sa však takto vidia na začiatku filmu aj počas neho a držia sa svojej “role”. Vďaka rozhovorom sa však spoznávajú, na povrch vyplávajú aj závažné problémy a keby to celé zhrnieme dosť veľkú vinu na ich správaní nesú ich rodičia ale aj vzdelávacia inštitúcia, ktorí im vštepujú do hláv nejaké zastaralé zaužívane stereotypy.

Skrz toho ako navzájom zdieľajú svoje problémy ktoré majú s rodičmi majú k sebe bližšie avšak nie je to nič príliš patetické ale veľmi prirodzené. No čo sa stane v pondelok ráno keď všetci vstúpia do budovy školy ? Aj taká otázka padne vo filme. Priznajú sa svojim priateľom a spolužiakom že sa majú radi alebo sa budú tváriť že sa nič nestalo pretože im to proste nedovoľuje ich “postavenie”? 

To sa už vo filme nedozvieme, ale na konci môžeme vidieť porozumenie a jednotu. 

Či chceme či nie, ešte aj dnes v našej spoločnosti modernej spoločnosti kde sa všetci tvárime akí sme tolerantní sa často škatuľkujeme a filmy ako tento nám pripomenú že nie sme rovnakí celý život ale môžeme byť v určitom období ale aj naraz géniom, športovcom, čudákom, populárnym a rebelom. 

Odkazom by teda mohlo byť to že by sme sa mali navzájom tolerovať a počúvať. A staré známe- nesúdiť knihu podľa obalu.

Ak by ste chceli vedieť aký pohľad má na film Molly Ringwald po mnohých rokoch a v dobe #metoo hnutia kliknite na tento link

https://www.newyorker.com/culture/personal-history/what-about-the-breakfast-club-molly-ringwald-metoo-john-hughes-pretty-in-pink

Autorka: Nicolette F