Čo spája prerozdeľovanie vakcín a rodovú rovnosť?

Tak ako sa kladie dôležitosť na zabezpečenie vakcín pre rozvojové krajiny, tak by ich ani problematika rodovej rovnosti nemala obísť.  

Autorka knihy Prečo nie som feministka Jessa Crispin je ale presvedčená, že ich obchádza. Kritizuje ten dnešný – komerčný, tlmený a na moc (belošiek) naviazaný feminizmus. 

„Keď ženy majú prístup k moci, je oveľa nepravdepodobnejšie, aby sa pokúsili rozložiť systém zvnútra. Moc skrátka chutí dobre. Kapitalizmus chutí dobre.“ Síce ojedinele, ale predsa, sa vieme so ženami stretnúť aj vo vysokých funkciách. Povedzme, že tu badať určitý pokrok v rodovej rovnosti. „Tými ženami, samozrejme, myslím belošky. A, samozrejme, hovorím o vzdelaných ženách zo strednej či vyššej vrstvy. Menej výrazná a dominantná je diskusia o príležitostiach pre ženy inej farby pleti. A ešte menej o LGBTQ, zdravotne či ekonomicky znevýhodnených ženách. Niekedy akoby sme zabudli, čo feminizmus znamená a čo dokáže.“(1)

KEŇA NAŽIVO

Pre potreby tohto článku som oslovila Veroniku Sýkorovú. Bratislavčanku, ktorá chcela pomôcť a zažiť ten úžasný pocit „stáť tam medzi všetkými tými drobcami a vidieť tie úsmevy na ich tvárach,“ hoci tváre sú „inej farby pleti“.

Moje prvé stretnutie s Veronikou bolo (nečakane) v online priestore na Instagrame. Zháňala vtedy školské potreby pre školákov a školáčky v Keni, kam mala práve namierené. 

Odmalička túžila navštíviť Afriku a venovať sa aspoň trochu dobrovoľníctvu. Jej vysnenou krajinou bola práve Keňa, kam vycestovala spolu s priateľom začiatkom tohto kalendárneho roku. Spolu s nimi aj krabice plné školských potrieb a oblečenia.

Úroveň školstva vo väčšine afrických krajín nie je na dobrej úrovni. Práve kľúčovou myšlienkou pomoci africkým krajinám je snaha o zvýšenie príležitostí pre obyvateľov tunajších štátov, aby aj oni raz mohli rozhodovať o svojom osude tak, ako my dnes rozhodujeme o tom ich

Mnohé rodiny nemajú prostriedky na zabezpečenie ani elementárnych potrieb.  Každoročne zomiera tisíce detí na podvýživu alebo na choroby, ktorým by sa inak dalo predísť. „Veľa z nich sa len potuluje po uliciach a fetujú lepidlo, aby aspoň nejakým spôsobom zahnali hlad. Je to u naozaj veľmi rozšírené a musím povedať že je naozaj hrozné vidieť niečo také na vlastné oči.“

Keďže vzdelanie nepatrí k najzákladnejším hodnotám a právam vo väčšine afrických štátov, tie deti, ktoré majú možnosť študovať, si to aj uvedomujú. „Určite ale musím povedať že tie deti, ktoré do školy chodia si veľmi vážia, že majú príležitosť na lepší život.“ My by sme si pravdepodobne len ťažko vedeli predstaviť, že tí najmenší nebudú ráno vstávať s cieľom vzdelávať sa ale pracovať a pomáhať rodičom. „Veľa deti musí pomáhať svojim rodičom a pracovať na poliach a na farmách, takže veľké množstvo detí rodičia ani nepúšťajú  do škôl – čo je veľmi smutné, keď si človek predstaví že 6 ročné dieťa namiesto toho aby sa učilo čítať, písať – musí pracovať.“ 

Vzdelanie sa muselo prispôsobiť tunajším podmienkam. Deti väčšinou začínajú školu okolo ôsmej ráno a končia medzi šestnástou a sedemnástou. „Medzitým ich rodičia buď pracujú na poliach, na farmách alebo predávajú jedlo a tovar na uliciach.“ Najväčším rozdielom v porovnaní so slovenským systémom je pravdepodobne zameranie výučby na praktické predmety. Tie učia deti skôr do života ako na ďalšie vzdelávanie. Pomôcky, ktoré používajú školáci a školáčky si musia predom vytvoriť a prostredie školy (triedy) vyčistiť. V jednej triede sú deti aj z viacerých ročníkov pre nedostatok priestorov a nízky počet detí navštevujúcich školy.

Naopak, anglický jazyk je u detí na výbornej úrovni, čo dáva základ pre možné budúce začlenenie sa v spoločnosti. „Ak my budeme podporovať tieto detičky, uvidia, že je naozaj dôležité štúdium a vzdelanie, že niekomu záleží na tom, aby z nich boli študovaní ľudia, ktorí raz budú na vysokých pozíciách rozhodovať o budúcnosti nás všetkých.“ Deti z rozvojových krajín sú rovnako dôležité pre spoločnosť ako deti zo svetových veľmocí. Na to nezabúdajme! Podmienky, v ktorých jednotlivé deti žijú však veľmi ovplyvňujú ich dospelý život a príležitosti, ktoré majú. 

PODPORA

Možnosti podpory sú skutočne rozsiahle. Ja som sa snažila zmobilizovať pár ľudí (svojich super kamošov a kamošky) a dali sme dokopy perá, zošity, papiere, farbičky, diáre, pravítka a iné drobnosti, ktoré sme my nepotrebovali ale verili sme, že svoje opodstatnenie nájdu inde. Podľa zverejňovaných fotiek na Veronikinom profile súdim, že tak urobilo viacero ľudí. 

„Táto pomoc je veľmi dôležitá pre deti z týchto krajín, množstvo škôl v Keni funguje len na základe sponzorov z Európy. Keby sme im maličkosťami nepomohli, toľko deti by prišlo o možnosť navštevovať školu, keďže nie všetci rodičia majú financie na to, aby deťom zabezpečili základné potreby ako je školné, školské pomôcky, uniformy atď. Sú to problémy, ktoré by deti vôbec nemali riešiť.“ 

Inou možnosťou je adopcia detí na diaľku. V porovnaní s adopciou, ktorá by znamenala vytrhnutie dieťaťa zo svojej komunity a následnú socializáciu v Európe, je adopcia na diaľku veľmi efektívny spôsob zabezpečenia prostriedkov, ktoré deti potrebujú. Zostávajú so svojimi rodinami a „adoptívny rodič“ len finančne prospieva na vzdelanie, internát či stravu dieťaťa.

„Takže určite ak niekto nad tým rozmýšľa, choďte do toho! Ten pocit zadosťučinenia naozaj stojí za to. Nedá sa ani slovami opísať aký je pocit, vidieť tie detičky sa tešiť z maličkostí. Veci, ktoré pre nás sú samozrejmosťou a nikdy sme sa ani nemuseli zamýšľať nad tým, či budú naši rodičia mať peniažky na to aby nám kúpili pero, zošity do školy alebo nám to základné vzdelanie vôbec zaplatili. Človek si naozaj uvedomí svoje životne hodnoty a zistí, že tie malichernosti, čo riešime doma vlastne vôbec nie sú tak dôležité …“

Počas zháňania školských potrieb, ktoré som následne posielala Veronike som sa stretla aj s mimoriadne nepríjemnými názormi a poznámkami. Spájalo ich jediné a to odmeranosť, nenávisť, nevedomosť.

Čo akože som ja a moji kamoši mali robiť s nepoužívanými farbičkami, ceruzkami, čistými zošitmi alebo nikdy neotvorenými diármi? Presne to, čo jedného dňa možno budú robiť svetové veľmoci s vakcínami, keď už nebude toho občana, ktorý by na ňu čakal. Budú ich len tak držať v chladničkách, vlastniť ich?! 

Paradoxne otázka rodovej rovnosti ale aj vakcinácie či dokonca ekológie spája to, že je v podstate neefektívne byť na jednej strane zemegule stopercentní a na druhej sotva 20.

Článok som sa snažila koncipovať tak, aby sme neostali ľahostajní k iným ľuďom z iných krajín len preto, že my sme sa niekam posunuli alebo niečo dokázali. Ono je to v zásade cesta na dlhé trate, no pokiaľ nám záleží na budúcnosti a chceme si dopriať svet s rovnými príležitosťami pre všetkých, mali by sme začať od seba. Pomôcť, všimnúť si, oceniť, upozorniť na niečo. A ja som sa snažila upozorniť na to, že aj výlet v exotike môže mať omnoho väčšiu hodnotu ako len únik pred pandémiou. Môže mať hodnotu nových príležitostí!

Dana

CRISPIN, J. 2017. 1. vyd. Bratislava: Inaque (ARThur, s. r. o.), 2017. 125s. ISBN 978-80-89737-96-3

Veronika Sýkorová (@veronika_sykorova)