Empatia bez hraníc

Všetci pojem empatia poznáme, no vieme čo skutočne znamená? Existujú v empatii nejaké hranice? Ako si ich nastaviť?… otázky poznáme, je čas hľadať odpovede. 

Čo je to empatia?

„Vcítenievciťovanie sa alebo empatia (gr. empatheia; zo slov em- = dovnútra, vnútri, pathos = cit, utrpenie) je prenášanie sa do sveta predstáv druhého, do jeho emócií, spôsobu myslenia a postojov.“

Empatia sa považuje za nevrodenú vlastnosť, formuje sa teda počas života, je možné ju ovládať, pracovať s ňou a zdokonaľovať ju. Hlavnou témou tohto článku je ovládanie empatie a nastavenie si hraníc pri vciťovaní sa do pocitov druhých.

Ako si nastaviť hranice empatie?

Tak ako vo všetkom, aj pri empatii platí, že má isté hranice. Tie sú však pre každého individuálne, neexistuje žiadna „tabuľková norma“, ktorá by nám ich určovala. Svoje hranice a komfortnú zónu si musíme určiť my sami. 

Pre niektorých ľudí je empatia prirodzená vlastnosť a bežne sa ani nezamýšľajú nad tým, koľko času a energie vkladajú do vciťovania sa do druhých ľudí a riešenia ich problémov. Naopak, existujú aj ľudia, ktorým je nepríjemné zaoberať sa emóciami druhých alebo ich to vôbec nezaujíma. My sami musíme vedieť akú veľkú mieru empatie máme a podľa toho s ňou pracovať. Najlepšie je nájsť určitý balans, ktorý dosiahneme nastavením si hraníc.

Z vlastnej skúsenosti viem, aké náročné môže byť, keď je človek až veľmi empatický. Prenášanie cudzích problémov na seba je veľmi nezdravé a neefektívne. Po sedeniach so psychológom som sa naučila riadiť zlatým pravidlom, ktoré hovorí, že to za čo nenesieme zodpovednosť, by nás nemalo priveľmi zaťažovať. Treba si uvedomiť, že nie sme zodpovední za problémy druhých ľudí (pokiaľ sme ich nespôsobili), ani za ich pocity, názory a rozhodnutia. Je zdravým ľudským prejavom byť empatický, ale nie na úkor samých seba. 

Ak sa dostaneme do pozície „bútľavej vŕby“ pre svojich kamarátov, blízkych, priateľa alebo kohokoľvek je potrebné uvedomiť si, že im dávame svoj čas a energiu. Vypočuť, povzbudiť a poradiť, ak je to v našich silách, je v poriadku. Najlepšie čo môžeme urobiť je im navrhnúť, či sa so svojimi pocitmi nechcú zveriť psychológovi, ten je tu predsa na to aby nás vypočul a pomohol nám nasmerovať sa na správnu cestu. Pre niekoho to možno vyznie chladne, no musíme sa naučiť odosobniť od pocitov a problémov druhých, aj keď je nám ten človek blízky. 

„Empatia bez hraníc je sebadeštruktívna.“

Tým, že sa budeme trápiť aj vecami, za ktoré nenesieme zodpovednosť a nie je našou úlohou ich riešiť, priťažíme len sami sebe. Možno máme nutkanie pomáhať a zachraňovať a myslíme si, že „musíme“, lebo predsa je to náš kamarát, je to naša sestra….no to čo by sme skutočne mali, je dbať aj na svoje duševné zdravie a nezahlcovať sa niečím, čo aj tak nedokážeme ovplyvniť. Každý si nesieme zodpovednosť za seba, za to ako budeme reagovať na svoje problémy, za svoje emócie. Nie je našou povinnosťou preberať túto zodpovednosť druhých na seba a nemôžeme očakávať/vyžadovať, že za nás niekto preberie tú našu.

Je úplne normálne povedať svojej kamarátke: „Nehnevaj sa, ale musíš pochopiť, že rozprávaním tých istých problémov dookola mne ich nijak nevyriešiš. Ja som tiež len človek a nemôžem ti robiť psychológa, ak sa potrebuješ s niekým porozprávať, možno by ti pomohlo ho navštíviť.“ Je v poriadku hovoriť nie, obzvlášť keď to pomôže nášmu psychickému zdraviu a duševnej pohode. Nehovorím, že máme byť sebeckí a odmeraní, no musíme si strážiť svoje hranice.

Byť empatickým človekom je úžasné a ťažké zároveň, pretože si musíme dávať pozor, aby to ľudia nezneužívali. Prajem nám všetkým aby sme si dokázali nastaviť hranice vo všetkom, nielen v empatii, a tak nažívali vo vzájomnom pochopení, psychickej pohode a vyrovnanosti.  A pamätajme, určovanie si hraníc je forma sebalásky, ktorú potrebujeme. 

Autor: S.K.

Zdroje: https://sk.wikipedia.org/wiki/Vc%C3%ADtenie