Ja, moje budúce ja a karanténa

V to ráno som zaspala. Úmyselne. S nechuťou som v umývadle hľadala hrnček, ktorý by sa dal čo najrýchlejšie umyť, keď ma vyrušilo zvonenie telefónu. Kolegyňa. Tľoskla som jazykom a vrátila sa k riadom. Prepáč, na toto ho nepoužívam. 

„Ľudia, ktorí zatelefonujú, namiesto toho, aby poslali správu,  nepatria do tohto storočia,“ ozvalo sa od dverí. Vedela som, že dnes príde, takže som sa ani nenamáhala otočiť sa. Uškrnula som sa. „Chceš kávu?“ „Vieš, že áno. Ale najprv ma pusť,“ odstrčila ma od umývadla. Začudovane som sa pozerala ako precízne si umýva ruky. Nepamätám sa, kedy naposledy sa s tým takto obťažovala. Pokrútila som hlavou. To bude tým, že sa vídame len raz za rok. 

 „Tak sa do toho pustime. Vieš ako to chodí, nemôžem ti povedať všetko, aby sa nepokazila rovnováha cestovania v čase, ale aspoň nejaké oporné body, nech vieš, do čoho ideš,“ žmurkla na mňa a zvalila sa na gauč. „Takže, čo chceš počuť od svojho budúceho ja ako prvé, dobré alebo zlé správy?“

„Začnime dobrými.“ 

„Hm, hm, hm,“ chvíľu bolo ticho, tuho rozmýšľala a špúlila pri tom pery. „Mám to. Povedzme, že čo sa týka klimatickej zmeny, situácia nikdy nebola lepšia,“ usmiala sa víťazoslávne, no vzápätí sa jej na čele objavila vráska. „Teda aspoň na začiatku.“ 

Okamžite som sa vystrela. „Vďakabohu! Konečne sa ľudia rozhýbali!“ Úprimne povedané, keď tak dlho rozmýšľala, začínala som sa trochu báť, ale to čo povedala, ma upokojilo. „To je naozaj skvelé! Hlavne keď zoberieme do úvahy tie požiare v Austrálii, myslela som, že to už bude koniec,“ krútila som hlavou pri pomyslení na najväčšiu katastrofu s akou som sa kedy stretla. 

Moja spoločníčka sa však zatvárila zmätene, akoby jej nebolo celkom jasné o čom hovorím. A pritom ona je tu tá, ktorá má vedieť viac. „Požiare v Austrálii? Čo tým presne…“ zamračila sa. Potom sa jej tvár vyjasnila. „Aha, áno, jasné! Austrálske požiare!“ 

„Áno tie! Hovoríš akoby to bolo niečo nepodstatné, ale ja si naozaj myslím, že to bude hlavná udalosť tohto roka. Ešte sa síce len začal, ale predsa – niečo tak obrovské a strašné…“ Odpoveďou mi bol nepatrný úškrn. „Myslíš?“

Zneistela som. „Nie?“ „Ani trochu.“ Moja spoločníčka si odpila z kávy, úplne pokojne, akoby sme sa práve rozprávali o muškátoch susedy od vedľa. Nedalo mi to. „Si si istá? Bol to naozaj veľký problém, všetko horelo a…“ Prerušil ma hlasný, sarkastický smiech zmiešaný s trochou zúfalstva. „Ver mi. Tvoja definícia veľkého problému sa čoskoro zmení.“

„Čože?“ Ignorovala moju otázku a poklepala si ho hodinkách na zápästí. „Čas sa mi kráti. Počúvaj ma, nekupuj teraz žiadne cenné papiere. O pár mesiacov budú mať asi takú hodnotu ako vianočné oblátky na prvý sviatok vianočný. Stiahni si Zoom a vážne sa zamysli nad svojimi koníčkami. Alebo pes – vždy sme chceli psa nie?“ 

„Áno, na zviera nemám čas. Treba sa oňho starať a chodiť s ním na prech-,“ zavrela som ústa, pretože sa na mňa pozerala pohľadom staršej sestry, keď sa jej ponosujete, že máte veľa povinností. 

„Čo ma to, dopekla, čaká?“ „V skratke? Vieš ako každému na narodeniny hovorím, že nech sa neteší, lebo veď to len Slnko zas raz prešlo okolo Zeme?“ Prikývla som. Žmurkla a zdvihla prázdnu šálku na pozdrav. „Tak teraz som sa vážne bála, že to tentokrát nezvládne.“ 

Tina K.