Pokiaľ mi pamäť siaha, na každej rodinnej návšteve mojej starej mamy padla otázka o partnerskom stave najprv mojej sestry a plynutím rokov aj môjho. Po zaznamenaní negatívnej odpovede vystrúhala tvár našej opytovateľky výraz obáv, s uisťovaním, že sa za nás každý deň modlí, aby sme si niekoho našli. Neskôr došlo k vyslyšaniu modlitieb, našla som si vysnívaného partnera, s ktorým to však nevyšlo. Časom som vhupla do ďalšieho vzťahu, ktorý však bol už sprevádzaný aj radami ako si udržať muža.
Keďže pri prvom partnerovi som odpovedala na babkinu otázku, či mu vyváram, že sa striedame, a jeden týždeň navarí on a druhý ja, obdržala som naliehavé rady, aby som sa o svojho terajšieho starala príkladnejšie. Rady zahŕňali aj obavy, že možno som mala podiel viny na predchádzajúcom rozchode aj ja kvôli nedostatočnej starostlivosti, a nech tentoraz sa už unúvam s prípravou pokrmov a stopercentným obriaďovaním domácnosti.
Generácia našich matiek väčšinou nemala možnosť vyskúšať si predsvadobné spolužitie s ich nastávajúcimi partnermi. Taktiež v tých časoch bola norma, že ťarcha starostlivosti o deti a domácnosť je na pleciach ženy aj popri zamestnaní oboch partnerov, čo bolo ešte viac posilňované mentorovaním našich starých mám. Takéto podmienky dostali ženy do situácie, že aj keď dohovárali svojim manželom, aby pomohli s domácimi prácami, oni to nebrali ako svoju povinnosť, a manželky radšej všetko spravili samy, aby bolo navarené a aby nemuseli bývať v špine.
Dnes, keď už nie sme spoločnosťou nútené do čo najskoršieho vydaja, máme omnoho viac možností vyskúšať si aké je spolužitie s našim vyvoleným. Keď nebývame na statku, kde sú úlohy rozdelené podľa sily na mužské, napríklad rúbanie dreva, a ženské ako varenie, ale v byte, logikou delenia práce na mužské a ženské by pripadli žene všetky úlohy. Tým pádom, obaja partneri majú rovnakú povinnosť starať sa o svoje obydlie, či už ide o upratovanie, umývanie riadu či varenie. To keď v dnešnej dobe muž odmieta, žena v tomto prípade nie je viazaná manželskou inštitúciou, aby tento stav musela prijať a prežiť tak celý život. Taktiež od generácie našich mám necítiť naliehavosť, aby sme si za každú cenu udržali partnera.
To, že je doba iná v tom, že necítime spoločenský tlak do skorého vydaja, môžeme si vyskúšať spolužitie s našim nastávajúcim a naše mamy na nás netlačia, aby sme okolo našich partnerov obskakovali, ako bolo v minulosti tlačené na ne, nám dáva veľkú voľnosť vybrať si priateľa, ktorý je k nám čo najkompatibilnejší. V prípade odmietania deľby starostlivosti o domácnosť je len na nás, či sme ochotné po práci tráviť čas robením činností, ktoré by mali byť rozdelené medzi oboch. To v konečnom dôsledku nepadá len na úkor nášho sebarozvoja a oddychu, ale aj na úkor kvality tohto vzťahu. Takúto možnosť určite nemali naše staré mamy a väčšina našich mám.
Dominika Rišňovská
Komentáre