Nechcem mať deti. (Nielen) rodina to nechápe

„Myslíš, že už mám dosť rokov, aby si spočítali, že deti mať nebudem?“ Opýtala som sa sama seba, keď som kráčala na svoju narodeninovú oslavu. 

Tá hranica sa posúva zdá sa rýchlejšie ako ja starnem, prvé dieťa do 30ky už dávno neplatí. Ale mohli to tušiť, už keď som sa ako dieťa nechcela hrať s bábikami. Doteraz si pamätám, ako som sa sestre smiala, že už je dosť stará na to, aby chodila kočíkovať bábiku. Ona ma zrušila tým, že aspoň bude lepšia matka. A ja som už vtedy vedela, že bude. Nie som silná konkurencia. 

A prečo sa vlastne nemôžem len tak postaviť a povedať všetkým, že po deťoch netúžim? 

Samozrejme, nepochopenie je veľký strašiak. Trvalo dosť dlho, kým som pochopila samú seba. Ako nerozvážne decko som veľa krát utrúsila, že ja deti mať nebudem. Človek však dospeje a zmúdrie a s predčasnými súdmi je opatrný. 

„Veď neboj moja, ešte aby si štyri deti nemala, vieš ako sa hovorí, zahovoreného chleba sa najviac naješ.“ A tak som radšej o deťoch nehovorila a nechávala život plynúť. Pri partnerovi som túto tému neiniciovala a hovorila si, že raz keď budeme mať obaja chuť tak bude aj dieťa. 

Naše cesty sa však rozišli a ja som bola zrazu nedobrovoľne v roli single tridsiatničky, ktorá rýchlo hľadá darcu spermií. Aspoň v očiach spoločnosti. Ale to skôr väčšina mužov, s ktorými sa mi preťali cesty takú ženu hľadali. A ja som si čím ďalej tým viac uvedomovala, že ňou nie som. Až vtedy som sa vedela samej sebe pozrieť do očí a povedať si, že asi nikdy nebudem matkou. A je to v poriadku. 

Povedať to nahlas je oslobodzujúce, aj keď len zrkadlu. Teraz som už vedela, že to môžem povedať ďalším ľuďom. Ľahšie to ide, keď má človek v sebe trocha alkoholu. A tak pri víne s kamarátkami, keď sa téma na to zvrtla, rozhodla som sa skúsiť vyjsť s kožou na trh.

  • „A ty vlastne prečo ešte nemáš deti?“ opýtala sa ma jedna.
  • „Ja po deťoch netúžim.“ odpovedala som.
  • „Ako to, že netúžiš?“
  • „Necítim to tak, nemyslím si, že by som bola dobrá ma…“
  • „Ty by si bola výborná matka! Ver mi, budeš úžasná matka.“ Zahriakla ma.

Viem, že to myslela dobre. Asi mnohé neisté ženy, ktoré s odhodlaním a zároveň strachom v očiach čítajú dve čiarky na tehotenskom teste potrebujú takéto oduševnené povzbudenie. Ja som však dúfala v pochopenie.

S inou kamarátkou sme sa raz bavili o mužoch. Prvý krát som stretla niekoho, kto už mal deti. Nebrala som to ako problém, len som sa o tom chcela zmieniť.

  • „Áno, však podstatné nie je, či má deti, ale či chce deti.“ Múdro skonštatovala kamarátka.
  • „Ale ja nechcem deti.“ 

Ticho.

Áno, ticho by som vraj mala byť. Pre môj hektický život isto len nepočujem, že už mi tikajú biologické hodiny. Aspoň tak mi radia muži. Známi aj neznámi. 

Ticho je aj doma, tam sa o tom radšej nerozprávame nahlas. Napodiv sme celkom moderne zmýšľajúca rodina, keď prídeš s „nápadom“ ako napríklad „nemať deti“ nedostaneš náučnou literatúrou medzi oči, ani prednášku o hodnotách a životnom poslaní. Dostaneš niečo horšie. Dostaneš pohľad na trápenie sa, či smútok rodiny. Tichý. Nevyslovený. 

Kým rodičia len taktne mlčia, stará mama rada vypustí netaktnú poznámku. A ja sa zmôžem len na ďalšie mlčanie, či kývnutie plecom. 

Myslela som, že keď sa sestre narodí syn bude všetko inak. Dočkajú sa vytúženého vnúčaťa a budú svoju energiu sústrediť tam. A ja sa popri tom tak nejako „stratím“. Ale stal sa pravý opak. Popri tešení sa z malého človiečika sa ešte viac snažia tlačiť na mňa. Byť ženou, túžiacou po dieťati asi ma tie poznámky psychicky položia. 

Ale aj „bezcitnú bezdetnú“ to zabolí. Mať spokojný život, plno priateľov, dobrú prácu a koníčky a aj napriek tomu byť čierna ovca rodiny. 

Po poslednej rodinnej oslave sme mali so sestrou taký úprimný rozhovor. Ani jedna sme sa tam vlastne nebavili. Mňa nútili hrať sa s deťmi, aj keď by som sa radšej bavila s dospelými. Sestra zas len podávala malého z rúk do rúk a snažila sa predísť neutíšiteľnému plaču vystresovaného mimina. Nebol tu nikto, kto by sa nás opýtal ako sa máme. Že ja trénujem na maratón, že ona je v práci taká žiadaná, až ju prosili aby pomáhala aspoň po večeroch, že ja som si aj sama zvládla zariadiť život, že ona vyhrala nad popôrodnou depresiou. 

To všetko vyšumelo v ruchu hitov rodinných osláv. Mne deti podávali, jej dieťa brali. Ja som bola síce čierna ovca rodiny, no ona bola nikto. Už svoju úlohu splnila, jej život má byť už len o dieťati, prípadne ďalších deťoch.

Ako sme sa o tom rozprávali hlasy sa nám zlomili a začali sme plakať ako deti. Ale nie pre vlastné problémy, s tými sa už nejak pobijeme, každá sme však precítili bolesť tej druhej. A tak som našla pochopenie, tam, kde by som ho nečakala. U tej, čo sa narodila ako matka. 

Starú mamu už nezmením, rokmi žité názory nemá význam vyvracať a kaziť si inak pekný vzťah. Ani spoločnosť sa zo dňa na deň nezmení. Ale kým vieme chápať jedna druhú, vždy máme nádej. Všetky sme stále tak trochu nepochopené. 

Autorka: J.M