Prečo ísť k psychológovi?

Moja stará mama žila v dobe, kedy návšteva psychológa bola veľké tabu. Ešte i moja mamka zažívala negatívny postoj k terapiam. Zdá sa mi však, že sa už okolo toho nerobí veľké „haló“. Z mojich kruhov sa väčšina ľudí pravidelne stretáva s „kamošom na pokec“. Má to nejaký prínos? Prečo by niekto išiel k psychológovi?

Prvýkrát som začala dumať nad profesionálnejšou pomocou keď som mala štrnásť rokov. Trápil ma častý plač a intenzívne prežívanie „maličkostí“. Nemala som žiadny „veľký“ problém v podobe domáceho násilia, pokusoch o samovraždu či závislosť. Myslím si, že žiadne trápenie nie je príliš malé alebo príliš veľké na predebatovanie s odborníkom. Mala som „len“ časté slzičky, no prečo ich ignorovať? Jasné, je to triviálnejšie ako mať halucinácie, no prečo neskúsiť svoj život ešte viac skvalitniť? Nemusím oslepnúť, stačí, že nevidím ostro a hneď ma to ťahá vyhľadať očného lekára. Starať sa o srdiečko a o dušu je dôležité. Nemusím prísť o nohu, stačí, že mám zvýšenú teplotu a radšej sa poradím s obvodnou. Žiadna hanba. I neostré videnie môže viesť ku krátkozrakosti, zvýšená teplota môže byť rakovina pod neviditeľným plášťom a nepríjemný plač môže byť začiatkom úzkostlivej poruchy. Jednoznačne sa vyplatí veci riešiť čím skôr, kým sú záležitosti „menšie“. Aj tak vždy ostane pravdou, že nemusí ísť o nič vážne. (A čo je vlastne vážne?)

Dnes prešlo už približne päť rokov od môjho prvého vstupu do centra psychológie. Pomohlo mi? Nuž, svojim mokrým očkám rozumiem, nekritizujem ich. Nad ťažkosťami sa zamyslím, snažím sa pochopiť moje telo a počúvať každú vykríknutú hlásku. Dnes viem, že slzy nie sú hanba a tiež oveľa viac súcitím s mojou dušou, viem jej načúvať a prirodzene už viem aj ako ju objať a upokojiť. 

Sedenia ma učia nad sebou dumať. Nechcem sa na seba hnevať, chcem sa vypočuť. Učia ma tiež ako reagovať. Prvý inštinkt by bol prejesť sa „mekáčom“, čo nemusí byť škodlivé, no ak sa takto „utešujem“ polroka, tak ma dôsledky len ešte raz rania a rozplačú. Môžem si myslieť, že konám správne, no len si ešte viac ublížim. Veď vieš, ako keď si chlap myslí, že máš zlý deň a poteší ťa, keď ti pripomenie usmiať sa. Myšlienka dobrá, no absolútne neúčinná, ba až sitúciu zhoršujúca. Psychologička mi vie vnuknúť nápady na iné spôsoby osladenia si života. (Nič nie je zlé na čokoláde. Mne však nepomohlo prejedanie sa, bola som v ešte väčšej mizérii. Čokoláda však nie je nepriateľ.)

Moja osobná skúsenosť je veľmi pozitívna. Roky terapie mi pomohli prísť k porozumeniu. Neskôr som navštívila i psychiatra a dostala som svoju „vysnívanú“ diagnózu, čo ma ešte viac posunulo vpred, konečne som vedela čo mi je a o to jednoduchšie sa to lieči. 

Nie sme všetci na jedno kopyto. Jedna návšteva psychológa nevedie k automatickej psychiatrii a liekom. Psychológ lieky nepredpisuje a nikoho do ničoho nenúti. Minimálne ten pravý psychológ tak nekoná. S niekym nestranným sa porozprávať nevedie hneď do nemocnice. Netreba sa ničoho báť. Vždy môžem zo sedenia odísť, môžem hocikedy prestať na sedenia chodiť naveky, všetci máme na výber. Takisto nemusíme mať všetci poruchy. Úzkosť neznemená vždy chorobu a keby náhodou sa o ňu jednalo, no a čo? Nálepka pre nás znamená len jednoduchšiu cestu k pokojnejšiemu životu. Ak sa hanbíme, môže to ostať našim tajomstvom a nikomu nemusíme o „cvokárovi“ hovoriť. 

Niekomu môže pomôcť jednorázové vyliatie srdca a bodka. It’s not a big deal. Netreba robiť z komára somára, nejde o žiadne desivé biele plášte, kazajky a rozprávanie do stien. 

Ak sa aj bojíme, že by sme nemali čo povedať, nevadí. Môžeme otvorene podať informáciu „Neviem, prečo tu som  a neviem čo Vám chcem povedať.“ Veď tí „psychoši“ nie sú v práci prvý deň. 

Nikdy nie sme „málo chorí“ a ani „príliš chorí“ na terapiu. Všetko je presne tak ako má byť s každým jedným, s každou jednou z nás. 

Ak do toho ideme, odporučila by som dať tomu čas. Z mojej skúsenosti sa problémy po jednej hodine nevyriešia. Väčšinou je najlepšie stretávať sa pravidelne a postupne objavovať samých seba. Ak prvý psychológ nie je ten pravý, netreba to hneď vzdať. Ak po prvom pokeci máme stále depresiu, nie je na škodu prísť aj druhýkrát. Jasné, nič sa však nedeje ak chceme na situáciu zabudnúť a nikdy sa už nevrátiť. Aj to je naša voľba, ktorá môže byť pre nás tá pravá orechová. 

Počas pandémie sa dá viesť terapiu i online. Netreba byť bohatí, ja mám skvelé skúsenosti so štátnymi odborníkmi. Všetko sa dá.

Zvládneš to! Ak máš hocijaké otázky, hanbíš sa o niečom rozprávať s kamošmi, môžeš mi napísať, (@braborka), a možno spoločne na niečo prídeme. Nie som však psychológ a rozhodne odporúčam skôr ísť ako neísť. Nie si v tom sám či sama. Sme v tom všetci spolu a zvládneš to! 

B.Sch.