Prečo poznáme mená len mužských vedcov?

Keď nás niekto vyzve, aby sme vymenovali desiatich vedcov, hneď nám v mysli naskočí neúrekom mien od starovekého Grécka až po dvadsiate storočie. Ak ale následne dostaneme otázku o významných ženách na poli vedy, mnohí začneme, a aj skončíme s Marie Curie. Nečudo, keďže po stenách škôl visia po desiatkach fotografie mužov vedcov a objaviteľov. Tak isto aj v učebniciach fyziky, matematiky a chémie ťažko nachádzame ženské mená.  Naozaj je to tak, že ženy sa vôbec nepodieľali na vedeckom pokroku? 

Záznamy o ženách, ktoré prispievali k poznaniu, datujeme až do staroveku. Napriek sťaženej ceste k vzdelaniu sa našli ženy, ktoré odhaľovali prírodné zákonitosti tak isto, ako ich kolegovia Archimedes, Sokrates alebo Pytagoras. Aglaonika bola prvá astronómka starovekého Grécka; matematička, astronómka a filozofka Hypatia sa radila medzi egyptských učiteľov a parfumérke Tapputi-Belatekallim z Mezopotámie patrí titul prvého zaznamenaného chemika.  

Chemičky, farmaceutky, astronómky, liečiteľky a učiteľky pôsobili taktiež v stredoveku. Mariam al-Asturlabi už v 10. storočí vynašla a konštruovala astroláby – astronomické prístroje na predpovedanie polôh hviezd a na zisťovanie súradníc. Adelmota z Carrary bola talianska lekárka na začiatku 14. storočia a Loredana Marcello vyvíjala liečbu na zmiernenie príznakov moru. Anna Maria van Schurman, ktorá sa v roku 1636 mohla ako prvá žena zúčastniť univerzitnej prednášky, aj keď len za clonou, aby jej prítomnosť nerozrušila jej mužských spolužiakov, bola znalkyňa 14 jazykov, literatúry, poézie a taktiež zástankyňa ženského vzdelávania. O skoro 100 rokov neskôr sa Laura Bassi stala prvou ženskou profesorkou fyziky na svete na Univerzite v Bologni. 

V roku 1848 prijala Americká akadémia umení a vied prvú ženu – astronómku Mariu Mitchell – rok po jej objave novej kométy a v roku 1850 prijala Americká asociácia pre rozvoj vedy svoje prvé ženské členky. V novoveku boli ženy hlavne ku koncu 19. storočia vo veľmi vysokej miere zastúpené vo vedeckej spoločnosti. Spomeňme napríklad Christine Ladd-Franklin, ktorá ako prvá vyslovila hypotézu o evolučnej teórii vývinu zraku alebo Florence Nightingale, zakladateľku moderného ošetrovateľstva, ktorá si všimla, že vojaci bojujúci v Krymskej vojne umierajú skôr na mikrobiálne infekcie, než na vojnové zranenia, čím zachránila mnoho životov.

Nobelova cena sa začala udeľovať od roku 1901, a doteraz bola udelená 603-krát, z toho 57-krát ženám (z toho dvakrát Marie Curie). Prečo je toto číslo také nízke, keď vieme, že sa toľko žien od antiky až po 19. storočie vyrovnalo alebo skôr predčilo svojich mužských kolegov, keďže s objavmi uspeli aj napriek stigme súvisiacej so ženským pohlavím? Aké podmienky poskytovalo pre vedkyne 20. storočie? 

Bližší pohľad do života vedkýň v dvadsiatom storočí nám môže priblížiť život výskumníckeho páru Gerty a Karla Coriových, ktorý spolu s Bernardom Albertom Houssayom získali v roku 1947 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Gerty Cori, vtedy Gerty Radnitz, sa narodila v roku 1896 v Prahe a ovplyvnená svojim strýkom – pediatrom – chcela vyštudovať medicínu. Vtedajšia univerzita v Prahe síce dovoľovala ženám študovať, no prijímacie skúšky sa skladali z predmetov, ktoré sa na dievčenských školách nevyučovali. Boli to predmety ako matematika, fyzika a chémia. Napriek prekážkam sa Gerty na školu dostala a tam spoznala aj svojho budúceho manžela Carla. Keď sa v roku 1922 presťahovali do Ameriky, Carl získal prácu vedúceho laboratória a Gerty pozíciu asistentky na oddelení patológie. Napriek tomu, že manželia pracovali ako rovnocenní vedeckí pracovníci a publikovali spoločné články, Gerty dostávala nižší plat a bola nútená sa neustále prebíjať prekážkami, ktoré jej kládla do cesty stigma spojená s jej pohlavím. V roku 1929 objavili manželia Coriho cyklus a následne Carl dostával mnohé ponuky od rôznych univerzít, ktoré však Gerty nechceli zamestnať. Jediná ochotná bola Washingtonská univerzita, ktorá ponúkla Carlovi miesto vedúceho oddelenia farmakológie a Gerty pozíciu výskumnej pracovníčky s platom, ktorý zodpovedal 10% platu jej manžela. V roku 1947 získali manželia Nobelovu cenu za objav katalytickej premeny glykogénu a o 2 mesiace na to získala Gerty titul profesorky. Bolo to o 16 rokov neskôr ako tento titul získal Carl. 

Zdá sa priam neuveriteľné, že príbeh Gerty Cori skončil dobre, keďže jej vedecká práca bola docenená. Spravodlivé uznanie sa však nedostalo mnohým iným vedkyniam, napríklad chemičke Rosalind Franklin, ktorá prostredníctvom röntgenovej kryštalografie vytvorila snímku DNA, podľa ktorej James Watson a Francis Crick určili štruktúru DNA ako helikálnej dvojzávitnice, za čo títo páni dostali Nobelovu cenu. Podobný osud zastihol aj Friedu Robscheit-Robbins, ktorá robila výskum s Georgeom Hoytom Whippleom a bola spoluautorkou takmer všetkých jeho (ich) článkov. Po tom, čo v roku 1934 získal cenu spolu s ďalšími dvoma mužmi, ho však neopustilo svedomie, priznal jej diel neodmenenej práce a podelil sa s ňou o peňažnú výhru. Lise Meitner pracovala bok po boku chemika Otta Hahna, s ktorým spoločne objavili štiepnu jadrovú reakciu uránu. Nobelova cena bola udelená len jednému z nich. 

Autorka: Dominika Rišňovská

ZDROJE:

https://www.nobelprize.org/womenwhochangedscience/stories/gerty-cori

https://www.acs.org/content/acs/en/education/whatischemistry/landmarks/carbohydratemetabolism.html#cori-collaboration

https://en.wikipedia.org/wiki/Timeline_of_women_in_science

https://www.rsc.org/news-events/community/2016/may/women-in-science/

Margaret W. Rossiter: The Matthew Matilda Effect in Science (1993), (https://doi.org/10.1177/030631293023002004).