SND: MORÁLKA 2000+

(Nová) Morálka 2000+ je činoherná inscenácia SND. Inscenácia vznikla z troch textov napísaných špeciálne na objednávku divadla. Texty sú akýmsi rozvetvením hry Desatoro z roku 2014, zloženej z 10tich polemík o rôznych svetonázoroch a ich pohľadoch na desatoro za posledných 2000 rokov. Inscenácia Morálka 2000+ hľadí do budúcnosti.

Autormi textov sú Zuzana Dzurindová, Júlia Rázusová a Kamil Žiška. Réžii sa venovali výrazní predstavitelia slovenskej divadelnej réžie Alena Lelková, Júlia Rázusová a Kamil Žiška. Dramaturgiu viedol Daniel Majling.

Prvá mini dráma sa zaoberá otázkou umelého oplodnenia a zmrazovania embryí. Eva, stvárnená Zuzanou Fialovou, kontaktuje svojho bývalého manžela Petra s prosbou o podpísanie dokumentu, vďaka ktorému by jej mohli ich zmrazené embryá implantovať do tela.

Dejová línia prítomnosti je pretkávaná zábermi z minulosti Evy a Petra, ktoré sú premietané projekciou na kocky (základný scénografický prvok) vytvárajúce prostredie pred Petrovým domom, čo môže symbolizovať základ toho, na čom práve stojí aj ich dilema. Na prepletenej histórii dvoch ľudí žijúcich pre zajtrajšok.

Obaja herci z prítomnosti sa na zábery z minulosti pozerajú. Alena Lelková vďaka tomu prehlbuje tému umelého oplodnenia, ktorá nie je zďaleka všeobecná. Ide o jednotlivých ľudí, ku ktorým je potrebné taktiež individuáln pristupovať. Nový život nie je len podpisom na papieri. Eva a Peter sa prechádzajú medzi obrazmi z ich spoločných romantických chvíľ a spomínajú.

Eva počas projekcie začne dvíhať malé loptičky a nežne ich kotúľa ku dierkam na kockách, ktoré tvoria scénografiu čo obrazne pripomína oplodnenie vajíčok. Vidíme ako Eve záleží na Petrovom rozhodnutí.

Peter a jeho súčasná žena Jana, hraní Ľubošom Kostelným a Monikou Potokárovou, sa tak dostávajú do morálnej dilemy, či poskytnúť Eve možnosť stať sa matkou a vytvoriť tak Petrovi ešte jednu paralelnú rodinu alebo odobrať Eve jej poslednú možnosť mať dieťa.

Téma etudy Embryá možno súvisí aj s otázkou referenda z roku 2015, ktoré sa týkalo definície manželstva, zákazu osvojenia (adopcie) detí homosexuálnymi pármi a možnosti odmietnutia účasti na sexuálnej výchove alebo výučbe o eutanázii na školách. Hovoria o tom, že pri týchto otázkach sa morálny pokrok nezastaví. Vynárajú sa nám ďalšie dilemy, ktoré sa nevyriešia, ak ich riešením bude ich zákaz. Ak má raz človek možnosť klásť životu podmienky, nechce túto myšlienku opustiť.

Nasledujúcou mini drámou je Tak nás uč počítať naše dni. Na začiatku zamaskovaní herci vyrozprávajú staročínsky príbeh o večnej mladosti, pričom sa hrajú so sadrovými maskami.

Zobrazujú sa v nej dva svety – jeden čistý, moderný, zdravý až príliš dokonalý a druhý chudobný, neúhľadný, fungujúci na princípe z ruky do úst. V tomto druhom svete spoznávame dve postavy muža a ženu, Roba Rotha a Janu Oľhovú. Sú oblečený do handier, tváre majú špinavé a vráskavé, pôsobia ako bezdomovci. Oproti nim sa postavia dvaja ľudia s krásnymi tvárami, pružnou pokožkou, bielym futuristickým oblečením a vyberaným jazykom. Oslovia muža synom, z čoho vyplýva, že sú to jeho rodičia, aj keď podľa veku by divák povedal, že by to malo byť skôr naopak.

Kostýmová zložka aj výber hercov odkazuje na paralelu so súčasným svetom, kde sa často stretávame s trendom „byť večne mladý“ a nevieme doceniť krásu starnutia. Čím sme starší, tým mladšie sa chceme cítiť aj vyzerať. 

Otec a Matka – Alexander Bárta a Barbora Andrešičová – prišli svojho syna presvedčiť, aby odišiel s nimi do ich sveta. Sľubujú, že mu kúpia to, čo majú aj oni – nesmrteľnosť. V nasledujúcich dialógoch počúvame vyjadrenia a argumenty oboch strán zastávajúci svoje svety. Z úst Ženy bodne ako dýka otázka: „Nepýtam sa či, ale prečo chcete byť nesmrteľní?“

Sadrové masky, s ktorými sa Júlia Rázusová zahráva, v tomto kontexte zobrazujú večnú mladosť poskytnutú budúcemu svetu vďaka krásnej kozmetike a posúvajúcej sa medicíne a robotike. Žena si niekedy vezme kus odštiepenej sadrovej masky a priloží ho k svojej tvári. Jednou z interpretácií by mohlo byť, že Žena by chcela niekde zapadnúť či niečo zakryť. Hanbí sa za svoju smrteľnosť.

Premyslená scénografia, o ktorú sa postaral Juraj Poliak, prekvapila aj v tejto mini dráme. Neskôr v postapokalyptických scénach sú kocky poukladané do rôznych veží tvoriacich bludisko. Vystihujú chaos medzi hranicami smrteľnosti a večného života. 

Dmitri Itskov je ruský vynálezca, ktorého produkt robotického človeka je počas predelu scén premietaný na stenu štúdia. Práve tento produkt sa stal inšpiráciou aj Júlii Rázusovej. Itskov sa v interview domnieva, že už o pár desiatok rokov budú takýto avatari bežnou súčasťou života. Vďaka nim budeme vedieť náš mozog naviazať na plastické telo, a tak byť nesmrteľnými.

V poslednej mini dráme s veľavravným názvom Človek bez bolesti, stretávame postavu postaršieho pána, uznávaného umeleckého kritika Petra. Peter, Marián Greišberg, pôsobí veľmi energicky a šťastne si nažíva so svojou ženou Alžbetou, Božidarou Turzonovou. V ich dome sa nachádza aj Jakub, hraný Jánom Gallovičom, ich starý rodinný priateľ, ktorý Petrovu umeleckú kritiku impresionizmu, konkrétne Van Goghovej tvorby, veľmi obdivuje. Vtedy na scénu prichádza ich dcéra Magdaléna, stvárnená Monikou Horváthovou, ukázať svojmu otcovi jej obrazy odkazujúce na tematiku mora.

Popri rozhovore si zrazu všetci všimnú, že niečo prihára. To Peter zasa zabudol ruku na sporáku. Netrvá dlho a vysvitne, že Jakub poradil duševne sa trápiacemu Petrovi, aby podstúpil zákrok, ktorý ho zbaví bolesti. Časom však Peter zistí, že vďaka zákroku si už neužíva radostné chvíle tak ako predtým. Nespí, neje, nepije, pretože necíti, že by mal. Nie je ani šťastný, pretože zabudol, aké to je byť nešťastným. Alžbeta si s ním nevie rady a jeho malé nehody, kedy si ublíži, sa stávajú čoraz častejšie až raz… ho nájde mŕtveho. Zabil sa, lebo necítil nič.

Režijným kľúčom tejto mini drámy sa pre Kamila Žišku stala projekcia Van Goghových obrazov na celú priestor javiska. Peter a Jakub obrazy komentujú, diskutujú. Vidíme, akú zmenu perspektívy priniesol Petrovi zákrok. Jeho celoživotné zastávanie kritiky obrazov založenej na Van Goghovej šialenosti, úzkosti a depresii sa z dňa na deň premieňa na slobodu uhlov, žiarivé farby a odmietanie techniky tieňovania znamenajúce šťastie.

V poslednej mini dráme boli kocky použité ako nábytok, ktorý vytvoril v skutku modernú a uveriteľnú domácnosť Alžbety a Petra.

Akustická stopa celej inscenácie bola vložená Luciou Chuťkovou. Hudba miestami intenzívna, veľmi autentická v predeloch jednotlivých scén, neprerušovala však repliky hercov. Réžia dávala dôraz najmä na slovo, a preto hudba zostávala podmazom. Bola podprahová a atmosférická. Najčastejšie sme mohli počuť jemnú inštrumentálnu stopu alebo vokály. Aj vďaka tejto inscenačnej zložke mala celá inscenácia rytmus, ktorý udržiaval napätú pozornosť diváka.

Jednou z najvýraznejších zložiek boli kostýmy, o ktoré sa zaslúžila Dorota Cigánková. Výborne vystihla postavy, ktoré sme mali šancu veľmi rýchlo rozoznať – boli jednoznačné, čo sa kvôli zmene prostredí a troch mini drám žiadalo.

Dramaturgia inscenácie bola založená na poskytovaní nových problematík modernej spoločnosti. Morálnych otázok, ktoré sú možné a až príliš reálne. Inscenácia uvádza diváka do každej témy hlbšie, nielen povrchovo. Ukazuje benefity aj nevýhody každého technického progresu. Otázkou čo visí vo vydýchanom vzduchu štúdia sa však stáva to, či robíme krok vopred. 

Po vykročení zo štúdia, po skončení predstavenia a búrlivom potlesku divákov vo mne zostala vytvorená nová realita. To, čo poznali naši rodičia a generácie pred nami, je pre nás v dnešnej tekutej modernite už nepoužiteľné. Potrebujeme si všetko zodpovedať sami a odznova. Táto inscenácia nás učí ponoriť sa do jednotlivých morálnych dilem, nerozhodnúť sa len v rámci tradície, ale udržať si hlavu aj srdce na mieste.

Stojíme na hrane drevenej kocky a môžeme si postavať svet, aký len chceme. Vieme sa však dohodnúť na tom, čo chceme ako spoločnosť vybudovať? 

Rimarčíková Ráchel, 2021