Som žena a mám partnerku

Mala som asi 10 rokov, keď sme sedeli celá rodina u starkých v obývačke a v televízore išiel nejaký záznam z dúhového pochodu. Nepamätám si presne, v ktorom meste to bolo. Pamätám si reakcie môjho uja a tety. „Tak toto nie je normálne.“  Iba som to tak nejako podvedome registrovala a bolo mi trošku trápne. Neviem, či takto reagovali aj moji starí rodičia.  Keď si tak teraz spomínam na moje detstvo, tak iba oni vraveli na LGBT ľudí škaredé veci, dokonca ani moji rodičia nie. Mám pocit, že vždy pred nami, deťmi, sa nevyjadrovali na tieto veci. Vždy sme mali rodinné vzťahy veľmi dobré a aj preto som časť môjho detstva trávila s nimi a so sesternicami.

Rada by som napísala o reakciách mojej rodiny, na to ako som im to oznámila, no žiadne neboli. Oficiálne som to oznámila iba rodičom. Najhoršie to znášala mamina. Povedala mi, že to nikdy neriešila, ale nevedela si predstaviť, že ja budem mať dievča. Úprimne, ani ja som si to nevedela predstaviť, ale už sú to tri roky, za chvíľu štvrtý rok a sme šťastné a aj moja mamina si myslím, že to už zvláda oveľa lepšie. Bratovi to nejako asi došlo, ale neprestal sa so mnou kvôli tomu rozprávať, takže si myslím, že je to v poriadku. 😀  Ostatným rodinným príslušníkom, myslím ujom a tetám, s ktorými máme naozaj veľmi dobrý vzťah som to nepovedala, no viem, že to vedia ale netrúfam si na to a možno mi to je aj trochu jedno, lebo viem aký majú na to názor. Toto je vec, ktorá ma veľmi trápila, a za ktorú som sa na nich veľmi hnevala. No asi najviac ma prekvapilo a sklamalo, keď sa mňa a už vtedy mojej priateľky(ale to bolo na začiatku, nikto o tom nevedel, alebo nikomu som sa s tým nezdôverila) opýtal, či sme frajerky. Mal 8 rokov, áno môže sa zdať, že si to sám všimne, no osobne som presvedčená o tom, že sa o nás rozprávali pred ním, pretože, deti neklamú a povedia, to čo vidia a počujú. A vtedy som si povedala, že keď majú s tým nejaký problém, prečo sa neopýtajú mňa ? Alebo mojich rodičov, pretože obišli aj ich a rozprávali poza chrbát aj im, nie len mne. Pre mňa, ako 16 ročnú to bolo veľké sklamanie, naozaj veľké. Rozhodla som sa, že sa nebudem k ničomu pred nimi „priznávať“. Veď prečo by som sa aj mala?! Prečo sa mám „priznávať“ k tomu, že mám dievča ? Veď je to normálna vec, za ktorú by sa ľudia nemali priznávať. Tiež nepríde dcéra domov a nepovie: „Priznávam sa, že mám frajera.“ Povie: „Toto je môj frajer.“ Áno, takto by to malo fungovať v tolerantnej spoločnosti! Takáto spoločnosti v širších kruhoch mojej rodiny nebola. No teraz, keď si môžu byť už na 100% istí, ale som rada, že to budú rešpektovať alebo minimálne sa tak predo mnou budú tváriť. A snáď pochopia cezo mňa aj ostatných ľudí, ktorí sú rovnako normálni ako ja. 

Chce to len čas. Ako to každý hovorí, tak je to pravda. Teda v takom prípadne, ak vaša rodina nie je úplne, ale že úplne proti tomu. Myslím si, že by to časom mali úplne zvládnuť a minimálne si zvyknúť na to. 

Obrázok, na ktorom je text

Automaticky generovaný popis

Túto ružu som dostala od priateľky len tak. Lebo ma chcela vo všedný deň potešiť. A možno sme sa predtým trocha aj pohašterili. 😀

Autorka:Miška