Štúdio 12: G. Orwell: Princípy newspeaku (derniéra)

Orwellov text Princípy newspeaku je obsiahla poznámka pod čiarou k slávnemu románu 1984. Ide o vedeckú formu, v ktorej autor opisuje fungovanie oficiálneho jazyka fiktívnej Ocenánie – románovej vízie totalitného štátu budúcnosti. Rozpráva o najviac prehliadnuteľných odtienkoch jazykových prostriedkov využívaných propagandou, najjemnejších náznakoch, ktoré postupom času vymania jednotlivca z politickej slobody a vychyľujú ho z osobnej istoty.

Scéna, vytvorená T. Cillerom, pozostáva z debny, na ktorú sa projekciou premietajú slová. Tieto slová sa významovo líšia, netvoria vety a diváka navádzajú do pasce, v ktorej sa snaží lúštiť ich obsah nejednoznačný obsah. 

Formálne má inscenácia narušenú štruktúru, ide o performance s úsilím podať Orwellovu víziu a varovanie v čo najkoncentrovanejšej podobe. Práve tu naráža divák videozáznamu na problém. Tým problémom je kamera, ktorou bola inscenácia natáčaná sa nepohybovala tak, ako by sa pohyboval divák sám, avšak aj v tom môžeme nájsť spojitosť s Orwellovým varovaním – vplyvom populizmu a propagandy je človek neslobodný. Divák fyzicky prítomný má väčšiu mieru sebaaktualizácie a môže kráčať slobodne.

Režijný kľúč, ktorý R. Ballek použil pre túto inscenáciu, je však práve sebaaktualizácia, možnosť výberu avšak aj ľudské limity diváka, ktorý nemôže byť na všetkých miestach naraz. Niekedy jeho pozornosť zaujmú predmety rozložené na scéne, inokedy hudba, komponovaná M. Kobolkom. Hudba striedala svoju intenzitu naprieč celou inscenáciou. V istom bode pôsobila melancholicky a intenzívne, neskôr mala dovolenkový nádych, ktorý vystriedal neúprosný zvuk alarmu. Rozptýlenú pozornosť diváka podporovali aj herci – R. RothD. Kavaschová

Rothova pozícia vo vnútri debny môže znamenať doslovnú „zadebnenosť“ jazyka, slov, ktoré konzumujeme ako vlaky zdarma. Roth prednáša Orwellove poznámky, píše po stenách rôzne anglické i slovenské výrazy. Do tohto chaosu slov a zvukov sa pridáva aj Kavaschová, ktorá predčítava slová premietané na debnu. Jej hlas pôsobí ako google prekladač – niekedy sa pokúsi dať do slov emóciu, inokedy je vecná. Otvára veľké ústa na mikrofón, jej prejav je naschvál štylizovaný a afektovaný, čo môže znamenať vykonštruovanosť a univerzalitu využívanú jazykom politických demagógov.

V istom bode nastáva medzi hercami puto – dialóg, kedy Kavaschová výrazne opakuje „Prečo? Prečo?“, Roth počká kým sa opýta, avšak neodpovedá priamo a ďalej číta z poznámok. Niektoré slová napísané na debne prelepí páskou – cenzúruje ich. Páskou nakoniec napíše aj „LOVE YOU“, čo môžeme interpretovať ako manipuláciu slovami v láske a vo vzťahoch.

K záveru predstavenia vidíme apokalyptický dopad na hercov vplyvom textov, ktoré čítajú. Roth sa opíja, kašle krv, vnútorne trpí. Vyzlečie sa, chce sa zbaviť všetkého poznania, ktoré nadobudol prostredníctvom rozlišovania a  kritického myslenia. Toto poznanie – pravda je neúnosná pre oboch. Kavaschová sa vyzlieka a neskôr agresívne prehrabáva v kope oblečenia akoby niečo hľadala. Oblečie sa do stareckých šiat, pravda ju poznačila, zostarla a odchádza zo scény, čím sa celá inscenácia končí.

Za zámer tohto predstavenia pokladám to, že poznanie a rozlišovanie medzi informáciami je podstatné a potrebné bez ohľadu na to aké sú jeho dôsledky. V rámci slobody musíme prejaviť aj zodpovednosť.

P.S.: Nemožno vynechať zážitok, ktorý mali z predstavenia len online diváci – komentáre na vedľajšom paneli. Človek sa aspoň necítil v tápaní po význame sám ☺.

Ráchel Rimarčíková, 2021