Vždy som sa bála samoty

Vždy som sa bála byť sama. Určite to poznáš. Tvoje najlepšie kamarátky hovoria o ich najnovších úlovkoch a ty iba ticho sedíš a popíjaš čaj. Veľa času som trávila vypisovaním chlapcom, o ktorých som bola presvedčená, že mi dajú pocit naplnenia a lásky. Mýlila som sa. Namiesto naplnenia mi dali prázdnotu a namiesto lásky, zlomené srdce. Nechcela som byť sama. Osamote. So samotou.  Všetko som robila preto, aby som sa nebola sama. Darilo sa mi to. Bola som šťastím bez seba, keď som nemala ani jeden deň voľný. Vtedy som to brala ako najšťastnejšie obdobie môjho života. Spätne si však uvedomujem, že to nebolo najšťastnejšie, ale najosamelejšie obdobie aké som dovtedy zažila. Tie pocity šťastia, ktoré som vtedy tak vášnivo milovala boli pocity strácania seba. Smiech bol maskou pre slzy, ktoré som tak veľmi chcela roniť. Zlom nastal začiatkom tohto roka. Po ďalšom nevydarenom vzťahu som konečne dala šancu láske, na ktorú som tak dlho zvysoka kašľala. Sebaláske(máš rada to slovo? Vo mne vyvoláva zmiešané pocity). Samotu som začala pomaly, ale čoraz viac milovať. Naučila som sa, že nato, aby som sa cítila milovaná nepotrebujem partnera, ale seba. Začala som písať, kričať, vrieskať, smiať sa, žiť. Sama. Osamote. So samotou. A spolu nám je vynikajúco.

V.B