Za 100 rokov sa veľa toho nezmenilo

Možnosť uplatniť si volebné práva nemali ženy žijúce v demokratických krajinách niekoľko desaťročí po tom, čo ženy z Československa už celkom dobre poznali volebné urny.

            Začiatkom 20. storočia začínajú vznikať nové štáty, medzi nimi aj prvá Československá republika. Tá sa snažila, čo najväčšmi odlíšiť od monarchistického usporiadania štátnych štruktúr, no niektoré zákony zotrvali. V Ústavnej listine 1. ČSR z 29. februára 1920 sa štát definoval ako demokratický, republikánsky a rovnostársky a zakotvil všeobecné volebné právo. To sa netýkalo len žien, ale aj niektorých mužov, ktorí nemali v bývalom režime právo voliť (museli splniť majetkový aj vzdelanostný cenzus). [1]

Dokonca ženám a mužom bola deklarovaná rovnosť, ktorá de facto ale nefungovala.

            Hoci bola demokratická republika na našom území nový útvar, volebné právo nebolo jej obyvateľom a najmä obyvateľkám neznáme. Svoje práva im však neprišli znenazdajky ale po neúprosnom boji, ktoré sprevádzalo opovrhovanie, neslušné gestá, či pokriky zo strán mužov. Je veľkým prekvapením, že za tých 100 rokov sme sa v otázke feminizmu posunuli veľmi málo, v niektorých prípadoch vôbec!

V marci 1908 predstaviteľky Feministického združenia prišli v hornej komore uhorského parlamentu s návrhom zmien volebného zákona, ktoré by obsahovali aj volebné právo žien a v roku 1913 sa o to isté pokúsili v dolnej komore.

Dvomi významnými osobnosťami na politickom poli boli Hana Gregorová a Ľudmila Podjavorinská, ktorá v článku Naše práva v prílohe Rodina časopisu Dennica súhlasí s tým, že ženy potrebujú volebné právo: „My ženy utlačeného národa – menovite potrebovali by sme hlasovacie právo, aby sme ním prispeli k politickému obľahčeniu a duchovnej slobode svojho rodu.“ Ďalej sa Podjavorinská pýta, „či skutočne nemáme práva konať žiadne vznešenejšie úlohy.“ V období pred a nakoniec aj počas republiky bolo prirodzené, že ženy a dcéry pracovali okolo domácnosti, robili dnes známe „ženské práce“ a verejné pôsobenie zostávalo na mužoch.

Prevratom na politickej scéne bol rok 1912. Vtedajšie zákony nehovorili o volebnom práve žien (nepovolali ho ani nezakazovali). Tieto výrazné medzery zákona využila spisovateľka Božena Kunětická-Viková, členka Národnej strany svobodomyslnej, ktorá bola zvolená do českého zemského snemu. Reálne svoju funkciu plniť nemohla, ale rozhýbala tým vedomie o aktívnom i pasívnom volebnom práve pre ženy.

Boj za volebné práva vrcholil až do vzniku republiky. Pôvodný návrh na priznanie aktívneho volebného práva ženám, podaný v decembri 1917 uhorským ministrom Vászonyiim, stanovoval podmienky ako dosiahnutý 24. rok, uhorské štátne občianstvo, vedomosť čítať a písať a možnosť preukázať sa vysvedčením zo 4. triedy meštianskej školy, poprípade zákonité dieťa s mužom, ktorý padol vo vojne. Tento návrh bol napadnutý poslancom Dr. Milanom Ivankom, ktorý kritizoval nedemokratickosť návrhu a uplatňovanie vzdelanostného cenzu.[2]

Agendou žien v politike bola snaha presadiť ochranu materstva, povinné sociálne poistenie, zaručiť ženám materskú a zákaz prepustenia tehotnej ženy, čo sa bežne stávalo vo fabrikách. Tieto návrhy sa však podarilo presadiť až neskôr. 1  Nie je prekvapením, že sa chopili tém, ktoré sa ich bytostne dotýkali. Dnes by to možno bolo tiež riešením hovoriť len do vecí, ku ktorým mám racionálne stanovisko. 😊

V súčasnosti je v parlamente 32 žien. Pred 100 rokmi ich bolo 17. Čiže matematicky je evidentné, že počet žien stúpol ale za tak dlhé časové obdobie sa len zdvojnásobil? Dnes sa totiž veľmi často stretávame s tým, že žena – poslankyňa alebo vo všeobecnosti žena – na vyššej pozícii je vlastne zlá matka. Ibaže ono neplatí vždy, že žena je hneď matkou, alebo sa ňou chce stať. Našťastie niektoré z tých „pár“ žien sediacich v NR SR v roku 2020 sú ukážkou toho, že poslanecký mandát vie ísť ruka v ruke s materstvom, zdravým vzťahom, či podporou svojho okolia.

Krásnym príkladom je naša pani prezidentka Zuzana Čaputová. Svoju funkciu robí zodpovedne, ľudsky a k nie vždy priaznivej politickej situácii vie zaujať rozumné stanovisko. V priebehu roka a pol, čo je hlavou štátu, dokázala prepojiť pracovný život s tým súkromným a tým prekročiť pomyselnú čiaru predsudkov, ktorú spoločnosť kreslí úspešným ženám.

A teda neschopnosť ženy zastávať funkcie na najvyššej úrovni nie je výsledkom relevantného výskumu ale len neopodstatnených predsudkov zo strany mužov, a čo je najhoršie, aj žien. Tiež je dôležité spomenúť, že nie je jedinou úlohou ženy v spoločnosti rodiť deti a starať sa o manžela. Túto predstavu začali búrať ženy už počas prvej svetovej vojny. Na jednej strane zastávali funkcie svojich mužov v prácach, kým oni museli narukovať a na strane druhej v prípade smrti manžela potrebovali prácu na zabezpečenie svojho živobytia, poprípade živobytia detí.


[1] https://dennikn.sk/blog/1768261/zeny-ujdu-od-deti-a-narod-utrpi-strasili-noviny-pripominame-si-ste-vyrocie-volebneho-prava-pre-zeny/

[2] http://www.aspekt.sk/content/aspektin/historie-zien-ako-si-zeny-volebne-pravo-vymohli

Autorka: Dana